Do Viedne sme rýchlo dofrčali z Karlovej Vsi na druhý breh Dunaja, ten novší, nie klasický. Prišli sme do tichého detského parku z ktorého sme videli hradbu vysokých futuristických budov.
Hral sa v šestorkách plus brankár. Na rozdiel od Karlovky, usporiadatelia zvolili o čosi väčšie rozmery ihriska, ktoré nám väčšinou vyhovujú, ibaže svaly našich chlapcov od únavy začali oťažievať, pohyb bol od zápasu k zápasu pomalší.
Všetko vyvrcholilo vo finále. Klub z viedenskej štvrti blízko Donaustadtu SV Essling nehral žiadny zvláštny futbal. Podľa mien skôr internacionálny tím z Balkánu (tréneri sa volajú Senad Ramič a Esmir Hota) nás premohol silou, bojovnosťou. Už na pohľad mal fyzickú prevahu.
Napriek tomu sme ho v skupine, ktorú sme prešli bez prehry zdolali 1:0. Vo finále Domino prehrávalo, Dominik (jediný vo finále súperovi stačil rýchlosťou a dravosťou) vyrovnal. Schyľovalo sa k penaltovému rozstrelu, keď po ťažkom, až nepochopiteľnom zmätku našej obrany i brankára Miška, Esslingčania ušmodŕchali (nech Viedenčania prepáčia pejoratívne označenie) asi dve minúty pred koncom gól.
Essling postúpil z „našej“ skupiny po rozstrele. Mal s usporiadateľkým tímom SV Donau rovnaké skóre i vzájomný zápas (0:0), my sme organizátora zdolali 1:0. V semifinále tiež na jedenástky vyradil favorizovaný LASK Linz. Futbalovo bol Domino lepšie, zápas nezvládlo fyzicky, ani psychicky.
Všetci rátali so záverečným duelom Domino – LASK, ibaže aj známy rakúsky klub podľahol v boji o 3. miesto FC Florisdorfu (viedenská štvrť susediaca s Esslingom), hoci ho v skupine nabil 3:0. Na Donau Kids Cupe jasne vyhral silový štýl nad umením niečo robiť s loptou.
V skupine sme dostal jediný gól od Hellasu Kagram. Okrem presvedčivého víťazstva nad WAF Bigittenau 4:0 sme trikrát vyhrali o gól – SV Donau 1:0, Essling 1:0, Kagram 2:1.
Družstvá na 90 percent z viedenských štvrtí nehrali žiadny veľký futbal, ale boli fyzicky silní - čo nedobehli, to sfaulovali. Ak by v niektorých stretnutiach mali inak dobrí domáci rozhodcovia trestať všetko (najmä nedovolené bránenie, hru lakťami, často i fauly – chyť ako môžeš) tak by sa pískalo ako kedysi na rušnej stanici.
Chlapci boli po stretnutí smutní i sklamaní. Veľký pohár nám ušiel ani sme sa nenazdali ako. Stará športová pravda hovorí, že najbolestnejšia je záverečná prehra, najmä ak je finálová a smoliarska. Lepšie sa cíti tím, ktorý je tretí a končí výhrou. Ak by sme v závere prehrali 0:6, nech sa ľúbi. Toto však bolo na šľak trafenie.