Ani do tretice sme v lige nad Petržalkou nevyhrali. Jediné vlaňajšie prehry (3:4 a 4:5) boli práve s ňou.
Hostia zvíťazili zaslúžene. Boli futbalovejším tímom. Lepšie kombinovali, mali systém oproti našej „hurá hre“ – odkopni a utekaj. Na petržalských chlapcov ročník 2005 bolo jasne badať, že takmer celú vlaňajšiu súťaž odohrali v lige o rok starších (proti nám hralo však vlani to najsilnejšie).
Výborne spracovávali brankárske výkopy z oboch strán, ťažko ich bolo odstaviť od lopty. Pravda, neraz si rafinovane pomohli podržaním či postrčením nášho malého futbalistu. Aj to je zrejme dôsledok pravidelného súperenia so staršími.
Naši tréneri boli už vlani radi, že nás Petržalka nepodceňuje a stavia najlepšie. Ospravedlnením nemôže byť ani slabšia výdrž a rýchlosť troch našich kľúčových hráčov, ktorí stále nie sú celkom zdraví. Napokon, to isté platilo aj v Ružinove a zápas sme zvládli. Navyše, v sobotu sa zranil ďalší hráč, v poslednom zápase jeden z najlepších.
Prehra sa vo futbale pritrafí. Spomenuli sme minulú sezónu. Podľahnúť Petržalke nie je hanbou. Aj napriek väčšej vyspelosti v hre s loptou sme mohli prinajmenšom remizovať. Štyri razy sme nevyužili riskantnú hru vybiehajúceho brankára súpera, netrafili prázdnu bránku zo vzdialenosti odkiaľ by to chlapci mali vedieť streliť.
Naši majstri si však zaslúžia ostrú kritiku, ani tak nie za prehru, ako za hru a neposlúchanie pokynov trénerov. Celý piatok cvičil signál, s dvomi - tromi krátkymi prihrávkami, po ktorých nasledoval dlhý pas na zbiehajúceho útočníka. Tento model by na Petržalku iste platil. Ibaže sa zmenil na bezhlavé odkopávanie tam, kde približne mohol behať Dominik alebo Matúš.
Náš futbal pôsobil škaredo. V žiadnom prípade nechceme uraziť žiadny vidiecky klub, ale bola to klasická dedinská hra na prekopávanie: však to niekam doletí. O týždeň hráme doma si silnou Račou. Trénerov čaká neľahká úloha dať chlapcov dokopy. Pripomenúť im hru (i „vtĺcť“ im ju do hláv) zo senzačného konca minulej sezóny.