Postreh starého otca
O železnej košeli
V sobotu som si starý otec zahral s tromi mládencami v jednom tíme. Pochopil som, že tí naši chalani sú malé, milé potvory. Tak sa s nimi treba zhovárať, motivovať ich, pomaly vštepovať návyky dospelejších.
Posadiť starého otca v bráne na zadok, to bolo niečo. Obrať trénera Mira o loptu takisto, dať mu jasle – zlatá medaila. Zlatšia ako na nejakom turnaji. Deti sú deti, robiť ich staršími by bol hriech.
Chalani sa bavili, hrali senzačne. Bez obavy, že niečo pokazia. Dovolili si veľa. Drzo dobre, lebo hrali uvoľnene. Zblízka som zbadal, čo všetko naši krpci dokážu. Aj to čo nedokážu. Vedeli sa však pri tom usmiať. Vraj tak bolo aj po prehre s Petržalkou.
V súťažných (či turnajových) zápasoch mám občas pocit zbytočnej nervozity. Spoluvíťazi (myslím na nás veľkých – rodičov – dedov - malých šampiónov) ju musia ovládnuť. V zápase s Petržalkou bol skryto nervózny možno aj ten náš bubon.
O víťazovi sobotňajšieho prípravného miniturnaja rozhodovali penalty. Úpenlivé prosby pred rozhodujúcou strelou: Miško, David, Lukáš, Laci daj, svedčia, že družstvo je stále veľmi kamarátske. Triumfy sezóny 2013/2014 boli dielom kamošov v najširšom slova zmysle. Priateľstvo by malo zostať našou najväčšou devízou. A, žiaľ, akoby nám zovšednelo.
Mýlim sa? Neopantáva nás zavše rutina, že všetko ide samo. Malí vycítia a ihneď preberú. Sme pre nich najbližší kontakt i príklad!
Rutinu vystihuje príslovie o zvyku v železnej košeli. Zvyk na víťazstvo, úspech, pekný zážitok neexistuje, o to sa ustavične bojuje.
Žiaľ, ani proti Rači to neplatilo od niektorých do samého konca. Preto nech nie je prehra s Petržalkou zabudnutou vecou. Zapríčinil ju zaskočený strach, že aj druhí to vie. Rutinná výhovorka – boli lepší. V okamihu možného obratu sa namiesto riadneho vzchopenia sa, stalo alibistické kopanie niekam – rutinné.