Postreh starého otca. O sne
Oveľa ťažšie je tituly obhajovať ako ich získať. Túto športovú pravdu novinári berú od trénerov ako klišé.. Ibaže, tú vetu niekto vyslovil prvý. Ten chlapík sa volal (už dávnejšie nie je medzi nami) Sepp Herberger. Nemec, ktorý s neznámym tímom vyhral majstrovstvá sveta 1954. Povedal tiež, že každý zápas je iný a hrá sa do konečného hvizdu rozhodcu.
Na týchto nemenných založili svoju profesúru na kolínskej univerzite, kde bol neskôr vedúcim katedry futbalu. Nemecko trénoval neskutočných 36 rokov (1936 – 1962).
Bol samouk, vyrastal v skromných podmienkach. Vrchol dosiahol v rozbitej povojnovej krajine, v ktorej hráči boli skôr amatéri. Titul majstra sveta neobhájil, ale bol tvorca futbalu, ktorý je opäť majstrom sveta.
Tento príklad som použil preto, lebo má čosi spoločné s Dominom. Nemáme žiadne skvelé podmienky, skôr zložité. Pracujeme na kolene. Každý z nás vie, že Domino sa nepripravuje ani náhodou na takých ihriskách a v takých zariadeniach ako Trenčín, Slovan, Žilina, Sparta. Ba ani ako Ružinov či Inter. A predsa dokážeme tieto tímy zdolať, ba s väčšinou máme lepšiu bilanciu.
Futbalové Domino je svojský spolok. Tréneri sú súčasne aj rodičia. Pracujú de facto provizóriu (koľko tréningov mueseli odvolať nielen z objektívnych príčin?).
Rodičia (netréneri) sa im snažíme pomáhať. Určite, tak to cítim. Znie to paradoxne, ale iste aj tí, čo na nášho šéftrénera skôr častejšie ako občas v duchu a zavše i nahlas vypeníme. Priznávam sa, že aj ja. To k veci patrí, ak panuje obojstranná empatia nás k trénerom a naopak.
Nedávno si mi Miro Lendel požičal knihu o stratégii detského futbalu. Autor prízvukoval, že futbalové napredovanie malého hráča závisí od jeho celého okolia.
Neviem ako ostatní, ale môj vnuk Lukáša na otázku čím chce byť odpovie - futbalista. Som si istí, že nie je v Domine jediný.
Naši malí majú skutočne pekný sen, aj keď na profesiu futbal sa viac nadáva. Teda na Slovensku, choďte však do Nemecka, Francúzska, Anglicka, Španielska.
Takže kamaráti otcovia, dedovia, dámy mamičky, všetci - pomôžme trénerom. Skúsme tých našich malých podúčať, že cesty k snom sú ťažké, namáhavé i bolestivé. Ale sa oplatia.
Vysvetlime im aj my, že napríklad behať, robiť kotrmelce, cvičiť do úmoru s loptou to, čo si môže pozrieť na tejto stránke pod heslom ITJ, je treba. Na to stačí cestička okolo domu či miestnosť 5 krát 5 metrov.
Obhájili sme jesenný titul. Hovorí sa mu polovičný. Ak chceme v lete zase celý, zbavme sa nervozity, napätia. Lebo vládlo. Odstráňme situácie, aby sa naši malí ocitli pod tlakom. To všetko je na nás rodičoch, teda aj rodičoch tréneroch.
Iste aj ten pán Herberger z úvodu nežil vo vzduchoprázdne. Dokázal čosi v ťažkých časoch stále rozbúranej krajiny. Aj to môže byť motivácia. Naznačil cestu futbalu, ktorý je dnes najlepší i ekonomicky najúspešnejší na svete.
Sen chlapca, že raz bude veľký futbalista sa splní tak jednému z stoviek miliónov. A prečo by to nemohol byť taký, čo si bude písať, že vyrástol v bratislavskom Domine a prvého trénera mal Miloša Arnolda...