POĎAKOVANIE od starého otca
Keď naši chalani prechádzali špalierom svojich rodičov a dedov ako majstri, miešali sa mi slzy šťastia s nepekným pocitom škodoradosti. Lebo to bolo na Slovane a so Slovanom (pointu vysvelím).
Keď hrmotné dobrácke chlapisko z Detvy v útulnom drevenom bufetíku na Trnávke burcovalo chlapcov k víťazný bojovým pokrikom som bol na mäkko po druhý raz.
Keď som po celej tej nádhernej sláve sedel v tom bufetíku sám, čakal som na môjho kamaráta i spoluhráča z detstva, neskôr i kolegu (býva asi 50 metrov od nášho štadióna na Nerudovej) premietol sa mi film. Boli to obrázky roka. Happy end, ktorý, dúfam je len začiatkom dlhej série takých nádherných koncov.
Nech mi všetci Domiňáci odpustia toto osobné vyznanie i poďakovanie. V predchádzajúcom klube som nesmel napísať ani na utajené fórum, tu môžem aj na súkromnú stránku.
Miesto činu nešťastných, a po približne trištvrte roku šťastných slzách, je na Domine vzdialene päť krokov. Povera čísiel, presne 13. októbra (slávnosť našich malých majstrov bola 7. júna) vlani k nám pristúpil pri plote nášho štadióna po prehre Slovanu 0:6 s nami (bol som so spoludedom) mládenec, tréner Slovana U9.
Vysmiaty hlesol: „Dobre, že vás tu mám. Lukáš je nedôrazný a pomalý, nech už viac nechodí.“ Otočil sa a bez pozdravu zmizol. Nestačili sme povedať ani f.
Potom vnukovi v šatni (a ďalším dvom hráčom) zavelil - už nemusíte chodiť na tréningy.
Hawk, odkopnutie. Malého chlapca i dvoch šesťdesiatnikov. Ten tréner nemá ani tridsať.
O polhodinu vyšiel náš vnuk so srdcervúcim plačom. Zbadal to môj kamarát, ktorý sa pozná s naším trénerom a o dva dni bol Luky v Domine. Nevedel, čo ho čaká. Žiadne utišujúce slová, veď je to vedúci tím súťaže, nepomohli.
Potom sme si s tým trénerom - chlapčekom, ktorý sa hrá vo „veľkom“ Slovane na veľký Real Madrid vymenili zopár mailov. Mudroval: „A to ste ho dali do Domina, kde ničia hráčov a nič ich nenaučia?“
V sobotu behal priamo popod jeho nos jeho ten vykopnutý krpec z Domina rýchlo a dôrazne. Eso Slovanu, niekedy jeho kamarát, v sobotu sa tváriaci, že ho nepozná, si pri ňom a jeho skvelých spoluhráčoch ani nekoplo. Tréner belasých ho prešiboval do obrany. Nič nepomohlo, vyhrali sme 4:2 a mohli aj viac. Pánbožko je spravodlivý.
Lukáš sa v Domine naučil úžasne veľa. Trénuje ho vojak, elitný dôstojník. Prísne i láskavo. Celú zimu ho nechal premyslene „otĺkať“ v halách v obrane. To, čo sa v úžasnom Slovane javilo trénerovi s nóbl licenciou Európskej futbalovej únie ako neodstrániteľná chyba (Luky sa nikdy nenaučí hrať poriadny futbal, napísal tiež) v Domine opravili resp. úspešne opravujú, lebo každý z chlapcov sa musí ešte veľa učiť.
Náš hlavný tréner nemá nóbl licenciu. V trojici, už som písal mušketierskej, utvoril senzačnú partiu chlapcov i rodičov.
Po sobotňajšom víťazstve prišiel za mnou jediný z otcov malých slovanistov (v tom klube bol Luky rok a pol). Chodili sme spolu na kávu.
Negratuloval, začal vysvetľovať so znôškou hlúpych keby, prečo vyhralo Domino a nie „oni.“ Že sú chlapci od Saleziánov majstrami nevedel. A ani nereagoval, keď som mu to pripomenul. Slovan „vychováva“ aj rodičov, preto naň chodí 500 ľudí.
Pri poslednej opekačke som s jedným z trénerom, čo je oveľa dôležitejšie už s kamarátom, žartovne rátali koľkokrát bude musieť Domino vyhrať až sa dopracuje k triumfu v Lige majstrov. Narátali sme 16 rokov, a vyberali mamičky, ktorá ma na invalidnom vozíku na londýnskom Wembley potisnú k vnukovi – víťazovi.
Opekačka je pre zábavu, aj futbal je pre takú istú vec. Povedali sme si: kostol (každý poriadny štadión má kaplnku, samozrejme v slušnom svete, nieu nás) už máme, ešte treba prirobiť štadión. Tvorili sme nový územný plán novej Trnávky. Toľko žart.
Že sa hrdo hlásime k Saleziánom nie je žart, je to krásne uvedomenie si nás samých. Preto máme krásnych, šikovných i šibalských malých futbalistov. Mnohí z nich boli nedávno na prvom svätom prijímaní.
Tradície sa u nás nepestujú. Pripomínam, že ŠK Konkordia Bratislava – saleziáni mala pred II. svetovou vojnou veľmi dobrých futbalistov. Saleziáni (a kresťanská YMCA) rozhýbali šport v meste a vychovali päťnásobného stolnotenisového majstra sveta Františka Tokára.
Každý z nás otcov a dedov niekde v úplnom kúte mozgu, tak na 0,01 promile sníva, že akurát ten jeho krpec bude hrať ligu. Nie je to však pointa, v Slovane je to totem. „Vychovám hráčov pre veľké európske kluby,“ aj tento blábol vypustil ten slovanistický tréner v maily, ktorý vlastním.
V konečnom dôsledku mu s Lukášom veľmi pekne ďakujeme, že nás vykopol z kruhu arogancie medzi slušných ľudí.
P.S. Miro, i všetci rodičia, prepáčte mi túto spŕšku slov. Sypali sa jedna radosť.