Od starého otca – o rozhodcovi a trénerovi
Nebudem slovom oplácať to, čo sa dialo v jednom kornianskom finálovom zápase.
Zatajím meno súpera. Nie z alibizmu, ale zo slušnosti. Kto proti tomu klubu hral, ak náhodou číta aj našu stránku, pochopí. Dúfam, že si na ňu klikne aspoň pár trénerov z iných družstiev. Poznámka bude o odstrašujúcej skúsenosti, Domina sa dotýka len ako príklad. Bude o výchove všeobecne.
V jednom z finálových zápasov, ukázal rozhodca súperom tri žlté karty. Hráči i hlavný tréner sa mu škerili do tváre. Dominik nedohral s narazeným svalom, našťastie nie zlomenou nohou. Zákrok odzadu po fajkách zamrazil. Náš útočník v poslednom zápase, hodinu po hrubom faule, hral iba chvíľu. Pohyb bolel.
Lukáša pri úniku súper predlaktím odrazil za postrannú čiaru. Pár centimetrov vyššie a má to v tvári. Svoje si odtrpeli Laci, Mišo, Tónko, všetci.
Slabý súper vedel, že hrubosť je jedinou cestou ako zdolať lepšieho. Zápas sa skončil 2:2. Jediným trestom surovcom bol gól z trestného kopu z polovice ihriska, v dvoch podobných prípadoch mali šťastie. Lopta išla tesne nad.
Tento súper bol podľa papiera rezervou, proti nám hral aj jeho prvý tím. Vcelku slušne, hoci na hrane tvrdosti. Dosiahol zaslúženú remízu 0:0. Do finálovej štvorky sa však nedostal.
Porada pred prvým finále medzi oboma tímami jedného klubu s tým istým trénerom priamo na trávniku navodzovala všelijaké myšlienky. Kto by postrehol napríklad výmenu dresu? Uvádzam to ako možnosť, nepodozrievam.
Rozhodca bol slušný mladík, ktorý sa zrejme domnieval, že všetci sú ako on. Dohováral faulujúcim hráčom, ukazoval žlté. Malí zbojníci sa mu škerili do tváre.
Podnapití rodičia klubu hulákali: po nich, takto ďalej, čo to pískaš somár.
Na hrubú dieru treba hrubú záplatu. Vyleteli sme na nich. Silní rečami sú väčšinou slabosi – stíchli s hlúpymi poznámkami.
Po turnaji sa na tohto súpera sťažovali napríklad moravské tímy, ktorí iste nehrajú v rukavičkách. Iné je však pomôcť si postrčením, oblapením, potiahnutím, ako stínaním po nohách.
Rozhodcovia na celodenných turnajoch majú toho dosť. Omyly pri zlom ukázaní autu, rohu, ani pri faulíkoch im nikto nevyčíta.
Mladý arbiter mal jednu a jedinečnú možnosť. Ísť za trénerom, upozorniť ho, že bude vylučovať. Ten tím by nedohral. Čert vie, ako by sa tréner zachoval, lebo surová hra bola celkom isto jeho taktický „vynález“.
Po stretnutí hovoril o nás ako o fajnovkách. Vraj futbal je taký a rozhodca si karty vymyslel. To hovoril tréner desaťročných!
O odporne rafinovanej taktike svedčí, že hnusné fauly sa odohrali na našej polovici ihneď pri prechode do útoku. Odtiaľ sa z trestného kopu ťažko dá gól.
Pri čistej hre by Dominik išiel s polovice sám na bránu, Luky mal skvelú šancu prihrávať spoluhráčovi do šance, Simona, Tónka, Lukyho potiahli, keď už boli v náprahu na pravdepodobne gólovú strelu.
Súper v nebezpečnej blízkosti vlastnej brány už fauloval tak „nebadane“ – poťahovaním, postrkovaním. Ak by rozhodca pískal všetko, musel by tak urobiť azda pri každom dotyku našich protivníkov. Mladík sa aj priznal: „To by som vypiskovať v jednom ťahu.“
Slovenskí organizátori nie sú bez viny. Turnaje v Česku majú v pravidlách – pri žltej karte dvojminútový trest ako v hokeji, pri červenej karte päťminútový trest a vinníkovi stop do konca stretnutia.
Navrhujeme okopírovať, je nám úplne jedno či sa pravidlo dotkne klubu SDM Domino alebo FC Drevorubači.